V tradičnej klasifikácii motýľov na základe obdobia letovej aktivity patrí lišaj smrtkový (Acherontia atropos) medzi nočné motýle. V zoologickom systéme hmyzu (Insecta) v rámci radu motýle (Lepidoptera) je predstaviteľom rovnomennej čeľade lišajovité (Sphingidae). Latinské meno tejto čeľade súvisí s bizarnou polohou húseníc, ktorú zaujmú, ak sú vyrušené pri žraní alebo v čase, keď nežerú a odpočívajú. Prednú časť tela majú zdvihnutú a vtedy sa tvarom podobajú na egyptskú sfingu.
V literatúre sa môžeme stretnúť i s jeho názvami lišaj smrťkový a lišaj smrtihlav. Jeho slovenské druhové meno súvisí s tým, že na prednej strane hrude má nápadnú žltkastú škvrnu v podobe ľudskej lebky. Tento divný obraz bol v minulosti pôvodcom mnohých povier.
Lišaj smrtkový je veľký motýľ so zavalitým telom, ktoré je pokryté chĺpkami. Rozpätie jeho silných krídel dosahuje 11 až 13 cm. Predné krídla sú dlhé a úzke, zadné krátke. Na jeho predných krídlach sa nachádza kresba, ktorá pripomína kôru stromu. Zadné krídla obsahujú okrovožlto-čiernu kresbu.
Na hlave má pár kratších hrubších kyjakovitých tykadiel, ktorými vníma vône, a špirálovito stočený cuciak. Telo a krídla majú sivohnedú farbu s tmavšími pásikmi. V pokoji krídla skladá na chrbát, predný pár prekrýva zadný. Bruško lišaja smrtkového je ostro kužeľovito zúžené.
Na Slovensku ho môžeme vidieť v dvoch obdobiach. Prvá generácia prilieta v máji až júni, druhá od augusta do októbra. Lišaj smrtkový, rovnako ako ostatné lišaje, je vďaka svojmu mohutnému a súčasne aerodynamickému telu rýchlym a vytrvalým letcom. Lieta neskoro večer a v noci, jeho let je rýchly (môže letieť rýchlosťou až 40 km za hodinu) a trhaný.
Má krátky, ale tvrdý a pevný cuciak. Za súmraku sa pohybuje okolo kvetov a stromov, cicia nektár z kvetov a vytekajúcu miazgu stromov. Pri lete krídlami vyludzuje bzučivý zvuk a ohláša sa pišťaním. Pri hľadaní potravy môže vniknúť aj do úľov, kde pomocou tvrdého cuciaka dokáže preraziť vosk buniek včelieho plástu a piť z nich med, ktorý má rád. Pri tejto činnosti vydáva tichý, cvrlikavý zvuk. Ten pravdepodobne bráni včelám, aby „zlodeja“ medu napadli. Aj napriek tomu sa stáva, že ho včely niekedy predsa len napadnú. Lišaj smrtkový sa z úľa totiž neponáhľa alebo nevie nájsť východ. Vtedy ho usmrtia žihadlami a mŕtvolu pokryjú vrstvou vosku.
Samička lišaja smrtkového znáša vajíčka na rastliny z čeľade ľuľkovité – napríklad na vňať ľuľka zemiakového alebo kustovnice cudzej. Larva (známa skôr pod názvom húsenica) je holá, v mladosti má hnedavoolivovú farbu s bielymi škvrnkami, čím pripomína vtáčí trus. Podobne ako dospelý motýľ, aj húsenica pri vyrušení vydáva hlasné zvuky pripomínajúce cvrlikanie. Dorastá až do veľkosti 13 cm. Aktívna je v noci, obžiera vňať vyššie spomenutých rastlín. Iné zdroje uvádzajú, že žije i na vtáčom zobe a orgováne. V dospelosti je zelená až citrónovožltá s modrými až purpurovožltými škvrnami na bokoch. Ako už bolo spomenuté v súvislosti s latinským názvom celej čeľade, osteň na konci tela má zdvihnutý, čím pripomína sfingu. Koncom leta sa zakuklí v pôde až 20 cm pod povrchom. Kukla je lesklá, má čiernu alebo červenohnedú farbu. Motýle vyliahnuté z týchto kukiel sa v stredoeurópskych podmienkach ďalej nerozmnožujú.
Lišaj smrtkový žije v Afrike a južnej Európe, odkiaľ každoročne migruje cez Alpy na sever do strednej Európy. V priaznivých rokoch dokonca doletí až do severnej Európy, do Veľkej Británie i na Island, aby nakládol vajíčka na vyššie spomenuté rastliny. Dokáže zaletieť až do nadmorských výšok okolo 2 000 metrov nad morom, uprednostňuje však chránené údolia a teplé svahy v stredne vysokých pohoriach. V našich podmienkach nevie prezimovať – každoročne k nám prilieta z juhu a na jeseň od nás odlieta.
Danica Božová
Fotografie: Didier Descouens (1, 2), Karl Eckstein (3), pxhere (4), Walter Schön (5)
