Banány asi netreba nikomu predstavovať. Patria medzi najpestovanejšie druhy ovocia na svete. Stretávame sa s nimi v obchodoch takmer každý deň, no okrem botanických záhrad nemáme v našich končinách možnosť priamo vidieť, ako rastú. V tomto článku si priblížime, ako banán narastie, a spomenieme zaujímavosti, ktoré s ním súvisia.

Banánovníky patria do čeľade banánovníkovité (Musaceae). Väčšina moderných banánov pestovaných na konzumáciu bola vyšľachtená z dvoch divorastúcich druhov: banánovníka končitolistého (Musa acuminata) a banánovníka obyčajného (Musa balbisiana). Banánovník končitolistý pôvodne rástol v celej juhovýchodnej Ázii a zasahoval aj na sever Austrálie. Banánovník obyčajný rástol severne od pásma banánovníka končitolistého, na severe juhovýchodnej Ázie, vo východnej časti južnej Ázie a na juhovýchode Číny. Banánovníky sa dnes pestujú v tropickom pásme na celom svete na miestach, kde je dostatok zrážok a priemerné teploty dosahujú 27 °C. Potrebujú vlhkú, no priepustnú pôdu bohatú na živiny.

Z diaľky sa môže zdať, že banánovník vyzerá podobne ako palma – má vysoký holý kmeň a na vrchole ružicu veľkých listov. Banánovníky však na rozdiel od paliem nie sú stromy, ani kry, ale patria medzi byliny, dokonca medzi najväčšie byliny na svete. V priemere sú vysoké okolo 5 metrov. Najnižšie odrody banánovníkov sú vysoké asi 3 metre a najvyššie môžu dosahovať aj 7 metrov. To, čo vyzerá na banánovníkoch ako kmeň, je v skutočnosti nepravá stonka. Listy vyrastajú zo stredu tejto nepravej stonky a stopky listov sa na spodku rozširujú do pošvy. V mieste pošvy sa okraje stopky stretávajú a stopka v tomto mieste nadobúda tvar rúry. Takéto rúrky tesne navinuté jedna na druhej vytvárajú nepravú stonku a sú vlastne to jediné, čo drží banánovník vzpriamene. Nový list začína rásť pod povrchom zeme a postupne sa pretláča stredom rúry listov tvoriacich stonku až na jej vrchol. Tým roztláča okraje stopiek starších listov do šírky a tie sa prestávajú dotýkať. Listy môžu byť až 2,7 metra dlhé a 60 centimetrov široké. Čepele nových listov sú oválne a celistvé, ale ľahko sa vo vetre potrhajú a dostávajú strapcovitý vzhľad.

Keď stonka dorastie do svojej plnej veľkosti, čo trvá aspoň 6 mesiacov, prestanú jej rásť nové listy a zároveň začne vytvárať súkvetie. Väčšinou jedna stonka banánovníka vyprodukuje iba jedno súkvetie. Rovnako ako listy sa súkvetie pretláča stredom nepravej stonky banánovníka. Rastie od zeme, až kým nedosiahne vrchol banánovníka, kde rozkvitne. Najprv na konci stonky tohto súkvetia vidno iba fialový útvar tvaru puku alebo slzy. Z neho sa postupne po vrstvách otvárajú listene a stonka sa medzi otvorenými listeňmi a koncovým pukom stále predlžuje. Za každým listeňom je skupina kvetov. Za prvými listeňmi, ktoré sa oddelia od puku, sú samičie kvety, zväčša usporiadané do dvoch radov. Samčie kvety rastú tiež za listeňmi podobne ako samičie, akurát viac ku koncu súkvetia a ich listene sa otvárajú neskôr. Od kvitnutia po dozretie ovocia prebehnú aspoň dva mesiace. Pri kultivovaných odrodách sa zo samičích kvetov vyvinú plody bez opelenia a bez semien. Tento jav sa nazýva partenokarpia. Pri mnohých druhoch ovocia alebo aj iných poľnohospodárskych plodinách je to žiadaná vlastnosť.

Z každej skupiny samičích kvetov narastie zrastená skupinka 10 – 20 banánov. Takáto banánová skupinka sa po anglicky nazýva „hand“ – ruka a jednotlivé banány sa nazývajú „finger“ – prst. Celkom výstižné prirovnanie, nie? Trsy, ktoré kupujeme v obchode, sú takéto skupinky rozrezané na menšie kusy. Keď pôjdete najbližšie kupovať banány, všimnite si, že tie väčšie trsy majú často dva rady banánov nad sebou. To je pozostatok toho, ako rástli kvety v dvojradových skupinkách. Na celom banánovom súkvetí je 3 až 20 samičích skupín kvetov, z ktorých narastie rovnaký počet veľkých skupiniek banánov. Skupinky banánov rastú nad sebou ako keby v poschodiach a spolu vytvárajú strapec. Keď si to vynásobíme, tak na jednej rastline z jedného súkvetia môže narásť strapec obsahujúci 30 – 400 banánov. Všetko však závisí od odrody a podmienok, v ktorých banánovníky rastú.

Po dozretí strapca nepravá stonka, teda celý zdanlivý „banánový strom“, odumrie, no koreňová sústava vyháňa zo zeme nové výhonky, nové nepravé stonky. Rastlina ako celok je teda trvalka. Pri komerčnom pestovaní sa vždy necháva len jeden z nových výhonkov, aby sa zachoval priestor. V záhradách a súkromnom pestovaní sa dajú ostatné výhonky presadiť na iné miesto, alebo aj ponechať. Cyklus od malého výhonku po strapec banánov trvá 9 – 12 mesiacov. Banány však nemajú sezónu. Rastú, kvitnú a dozrievajú priebežne celý rok.
Banány sa zväčša zbierajú ešte zelené. Na plantážach sa to robí kvôli jednoduchšej preprave a celkovej trvanlivosti, čiže aj preto, aby banány dlhšie vydržali vystavené v obchodoch. Majitelia súkromných záhrad, ktorí pestujú banány len pre vlastnú spotrebu, ich však tiež niekedy zbierajú zelené.
Napríklad preto, že vtáky a iné zvieratá rady konzumujú dozrievajúce banány. V záhradách preto majitelia volia často možnosť odrezať celý strapec zelených banánov, ktoré už dorástli do plnej veľkosti a mohutnosti, ale sú tesne pred zmenou farby na žltú. Potom nechajú zavesený strapec dozrieť niekde v bezpečí.

Banán ako ovocie patrí medzi bobule. Plody oboch spomínaných druhov divých banánovníkov, banánovníka končitolistého aj obyčajného, z ktorých sa vyšľachtili dnešné banány, obsahujú pomerne veľa veľkých semien. Moderné druhy banánov však plnohodnotné semená nemajú, ostali po nich len pozostatky v podobe čiernych bodiek. Banánovníky pestované na ovocie sa teda množia vegetatívne spomínanými výhonkami.

Predpokladá sa, že prvé banánovníky boli kultivované na území Papuy-Novej Guiney. Súčasné archeologické výskumy na tomto území dokazujú, že banánovníky tu boli domestikované už okolo roku 5 000 pred naším letopočtom a možno dokonca 8 000 rokov pred naším letopočtom. Neskôr boli pravdepodobne nezávisle domestikované na ďalších miestach juhovýchodnej Ázie. Ľudia domestikovali a ďalej šírili vhodné mutácie nájdené v prírode. Juhovýchodná Ázia je preto regiónom s veľkou rôznorodosťou odrôd banánov. Ďalšie regióny s rozmanitými banánovými odrodami sa dajú nájsť v Afrike, čo naznačuje dlhú tradíciu pestovania banánov na tomto kontinente. K neskoršiemu šíreniu banánov v Ázii, južnej Európe a v Afrike prispelo aj šírenie islamu a arabského obchodu. Zo západnej Afriky sa v 16. storočí dostali banány do Ameriky. Priviezli ich tam portugalskí moreplavci.

Krajiny, v ktorých sa dopestuje najviac banánov, sú India, Čína a Uganda. Najväčším exportérom je Ekvádor. Najviac pestovanou „odrodou“ banánov v súčasnosti je Cavendish. Tá sa zároveň najviac vyváža a asi aj najviac predáva v obchodoch na celom svete i na Slovensku. V skutočnosti sa však pod týmto názvom ukrýva skupina veľmi podobných odrôd, ktoré sa dajú rozoznať len podľa vzrastu rastliny, ovocie je na nerozoznanie.

Okrem tejto odrody existuje veľmi veľa ďalších odrôd banánov. Niektoré druhy sa využívajú klasicky ako ovocie. Niektoré sa používajú len na varenie, zväčša ešte zelené, podobným spôsobom ako zemiaky. Varené, smažené alebo pečené zelené banány majú podobnú konzistenciu a dokonca aj chuť ako zemiaky. V mnohých krajinách sú pre ľudí takéto banány významným zdrojom sacharidov. A niektoré druhy sa používajú na obidva účely. Keď sú ešte zelené, tak na varenie, a keď dozrejú, tak ako ovocie.

Existujú banány všetkých veľkostí, od maličkých, ktoré sú ako palec na ruke, cez tie, ktoré poznáme z obchodu až po ešte väčšie odrody. Väčšina odrôd banánov je síce žltých, no intenzita žltosti dužiny sa mení od takmer bielej po sýto žltú. Farba šupky sa tiež rôzni. Existujú dokonca banány s červenou šupou. Rôzne druhy sa líšia aj chuťou a intenzitou sladkosti. Napríklad u nás predávané banány Cavendish patria medzi tie menej sladké a menej výrazné.

Banány dozreté v prirodzených podmienkach a kúpené lokálne na trhu majú iný vzhľad oproti tým obchodným. Nemajú takmer nikdy krásnu jednoliatu žltú farbu. Na prvý pohľad môžu byť viac bodkované, alebo mať viac čiernych škvŕn, pokiaľ sú však pevné, sú vždy dobré. Miera zrelosti resp. prezretia takéhoto banánu sa dá odhadnúť aj podľa farby stopky banánu. Ak stopka začína byť hnedá, banán treba rýchlo spotrebovať. Ak je už riadne zhnednutá alebo nebodaj čierna a zosušená, banán je už veľmi prezretý.

Zaujímavosťou pri odrode Cavendish je aj to, že sa stala populárnou až po roku 1950, aj keď bola vyšľachtená už v 19. storočí. Predtým bola totiž najpestovanejšia odroda Gros Michel, no od začiatku mala problémy s istým typom ochorenia, ktoré sa počas desiatok rokov rozšírilo na väčšinu plantáží v Amerike. Keďže táto choroba sa drží v pôde, odroda Gros Michel sa už na tých istých plantážach pestovať nedala. Pozornosť si získala nová odroda Cavendish, lebo sa zistilo, že je voči tejto chorobe odolná. No nie natrvalo. Keď ju začali pestovať aj v Ázii, objavili nový kmeň tejto choroby, proti ktorému ani tieto banány nie sú odolné, a teraz sa šíri aj medzi plantážami pestujúcimi túto odrodu.

Okrem ovocia sa vo svete z banánovníkov využívajú aj iné časti. Spomínaný fialový puk na konci súkvetia sa používa ako zelenina. Konzumuje sa aj mäkký stred stonky. Listy banánovníka sa používajú na dekorácie aj na servírovanie pokrmov namiesto tanierov. A balí sa do nich aj jedlo, či už keď sa varí, alebo keď je hotové. Je to prirodzene rozložiteľný a teda veľmi ekologický obalový materiál. Vlákna z rastliny sa používajú na výrobu textílií a banánového papiera.